Vyjednávat nebo nevyjednávat? VYJEDNÁVAT!

Rád smlouvám (je to totéž, co vyjednávat?), ale ne každý na to má náturu. Chápu to a respektuji. V Tesku to běžně nezkouším, ale jinak si takhle hraji často. A také si myslím, že je zcela legitimní smlouvání zkusit a je zcela legitimní neslevit.

Nutno dodat, že když jsem prováděl (svého času) svou nejdražší transakci, nesmlouval jsem ani o korunu. Podmínky pro to rozhodně byly. I obvyklé to u daného zboží je, ceny nejsou pevně dané. Ale nějak jsem podvědomě cítil, že by to tomu obchodu neprospělo. Cítil jsem, že prodávající by mi stejně neuhnul ani o píď, a že bude lepší, když jeho cenu budu respektovat. Nenepadlo mě nic, co bych danému zboží vytkl a proč bych tu slevu měl chtít. A tak jsem ji nechtěl.

Následně mě trochu trápilo, že jsem to aspoň nezkusil (dle mého oblíbeného „člověka více mrzí to, co neudělal, než to, co udělal“ http://scienceworld.cz/psychologie/vycitame-si-spise-cinnost-nebo-necinnost-784).

Do chvíle, než jsem zjistil, že jiní s ním smlouvat zkoušeli. Zkoušeli různé metody nátlaků a úskoků. Ani korunu. Ten chlapík prostě neměl důvod smlouvat. A já to nějak vycítil.

Dnes mě to už nemrzí. Jsem naopak rád, že ten obchod tak proběhl.

Smlouvání je pěkná hra, nicméně pokud to nemají obě stany tak nějak v krvi a nejsou celkově vhodné podmínky, tak se může stát, že se po konečné dohodě jeden z nich bude cítit hořce. Nebo i oba.

Myslím, že v tom videu je niekoľko problémov, avšak za hlavný problém považujem to, že zobrazuje naoko podobné, avšak pri bližšom pohľade dosť odlišné situácie.

Povedzme si na rovinu, že objednať si tri chody v reštaurácií a pri platení zjednávať zľavu je hlúposť. Ceny boli dopredu známe, služba bola poskytnutá, zákazníci boli s kvalitou spokojní… Nie je čo riešiť, zákazník je hajzel, hlúpymi argumentmi si v očiach diváka len prihoršil.

V prípade videopredajne sa jedná mierne o iný prípad, pretože produkt ešte nebol predaný, avšak je to zase zafarbené minimálne dvoma vecami – je to triviálnosť ceny (nejedná sa o tisíce) a zároveň tým priepastným rozdielom medzi požadovanými $19.99 a ponúkanými $7, pričom zákaznik chce dorovnať len do $8,50(!), čo sa snaží vyvolať dojem, že akékoľvek zjednávanie o cene akéhokoľvek produktu je zasa len „hajzelstvo“. Podobne aj situácia v kaderníctve.

Ďalší problém, ktorý sa týka všetkých troch situácií je to, že zákazník v nich nalieha a trvá na svojom práve na zľavu, čo je zasa len chrapúňstvo. Vytvára to však bohužiaľ dojem, že opýtať sa na _možnosť_ (dôležité slovo) zľavy v prípadoch, ak napr. existuje silná konkurencia alebo sa jedná o službu s perspektívou trvalej spolupráce, prípadne sa jedná o škálovateľný produkt, je niečo nemorálne alebo prinajmenšom neslušné. Pritom práve ten dotaz na zľavu, v lepšom prípade ponuka, ktorá možnosť zľavy umožňuje (napr. pri istých ústupkoch alebo záväzkoch kupujúceho) môže priniesť rozumný kompromis a prospech pre obe strany.

Teda povedal by som, že video nie je klamlivé priamo, lebo zákazníci v ňom sú vykreslení naozaj ako hajzli. Tisíckrát horšie je však podľa mňa to, že využíva ľudskú vlastnosť vidieť analógie medzi vecami, ktoré na prvý pohľad vyzerajú rovnako, avšak sú odlišné. Inými slovami, to video dopomôže človeku oklamať sa vlastným úsudkom.

Každopádne, ďakujem za tento článok, zasa raz sa mi potvrdilo, že treba byť ostražitý na akékoľvek analógie a projekcie, keďže ľudia (vrátane mňa) to vedomky-nevedomky používajú pri argumentácií a často je to pre druhú stranu priam nemožné v tej rýchlosti nájsť _tú_ odlišnosť (v prípade spomínaného videa mi to dalo riadne zabrať), čo bežne vyústi do zmätenia nepriateľa a taktiež odvedeniu pozornosti od skutočného problému, viď tvoj email s argumentáciou predavača pomocou toho videa